
Osudný deň, sekunda, ktorá zmenila život! Minulý rok koncom apríla sa Natálka (16) vracala zo školy. Cestou, ktorú veľmi dobre poznala. Deň mal byť úplne obyčajný. Pri prechádzaní cez železničnú trať smerom na Malacky ju však zachytil prichádzajúci vlak.
Začal sa urputný boj o život. Už viac než osem mesiacov leží v bdelej kóme a jej rodičia sú pri nej deň i noc. Veria, že sa z toho dostane, no liečba, ktorú potrebuje, stojí tisícky eur.
Natálka bola dievča, ktoré si ľudia všimli hneď – nie krikom, ale dobrotou. V škole mala samé jednotky, učila sa s ľahkosťou, milovala matematiku, kreslenie, knihy, prírodu, minerály a rastliny. Popri škole chodila na výtvarnú, vyrábala bižutériu a dokázala hodiny ticho tvoriť – sústredená, pokojná a šťastná.
Bola v deviatom ročníku a tešila sa na ďalší krok. „Keby ste ju poznali… Bola naším slniečkom, naším životom, našou radosťou a ňou aj navždy zostane,“ povedal s veľkou láskou otec o svojej jedinej dcérke. Natálka sa rozhodovala medzi gymnáziom s matematickým zameraním a stavebnou priemyslovkou. Túžila byť architektkou. Tešila sa na nový začiatok, nové zošity, nové sny. Budúcnosť mala otvorenú dokorán. A potom prišla jedna sekunda. Jediný okamih, ktorý všetko vymazal.
Vlak zmenil všetko

Dúfa, že bude opäť cestovať.
Nik doteraz netuší, čo presne sa na trati stalo. „Je to veľmi ťažké, nevieme, ale ďakujeme každý deň, že je tu stále s nami,“ povedal statočný otec, ktorý chce urobiť pre dcérku všetko na svete, len aby bola opäť zdravá. Nasledovali hodiny strachu, bezmocnosti a ticha. Ťažké poranenia hlavy, dolných končatín, rozsiahle poškodenie mozgu. Štyri náročné operácie. Dlhé mesiace v nemocniciach, na jednotkách intenzívnej starostlivosti, na rôznych oddeleniach.
„Každý deň bol pre nás zázrak. Teraz Natálka musí podstúpiť už piatu operáciu – kranioplastiku,“ povedal otec, ktorý sa (spolu s manželkou) o dcérku stará 24 hodín denne. Dnes je Natálka v stave bdelej kómy. Nehovorí, nechodí, neje, no žije a bojuje. Jej rodičia aj babička sú pri nej a nikdy ju neopustia, bojujú spolu s ňou. Držia ju za ruku, rozprávajú jej, kto je, čo mala rada, aká bola. Veria, že ich počuje. Že ich cíti.
Pre nich je stále tým istým dievčaťom, ktoré im rozžiarilo život. „Keď jej poviem, aby žmurkla, tak žmurkne, počuje nás, vníma, je stále s nami,“ povedala s láskou babička, ktorá vie, že jej vnučka to všetko zvládne. No napriek tomu, že rodina bojuje zo všetkých síl, sami to nezvládnu.
Ostrava ako nádej
Rodina dnes upína všetky nádeje k neurorehabilitačnému centru Arcada v Ostrave. Miestu, ktoré sa špecializuje na pacientov v stave bdelej kómy a kde dávajú šancu tam, kde ju už iní nevidia. Pre rodičov je Ostrava viac než len mesto. Je to nádej, že sa ich dcéra môže vrátiť. Aspoň o krok. Aspoň o pohľad. Aspoň o stisk ruky. Otec Rudolf hovorí otvorene. „Pre nás je Arcada záchrana. Jediná možnosť, ako jej pomôcť napredovať. Ako jej dať šancu žiť život, ktorý mala pred sebou,“ hovorí otec.

Nadaná Natálka chodila do 9. ročníka a tešila sa na strednú školu. Jej plány preťala nešťastná nehoda.
Liečba je však mimoriadne finančne náročná. Ak to zdravotný stav dovolí, Natálka by mala absolvovať niekoľkomesačné pobyty v celkovom trvaní približne jedného roka. Ak sa podarí menej, rodina sa prispôsobí. Ak viac, budú veriť v zázrak. „Bez pomoci dobrých ľudí to nezvládneme, mesačný pobyt stojí deväťtisíc eur, potrebujeme tisíce eur, aby tam mohla byť niekoľko mesiacov,“ pokorne hovorí Rudolf, ktorý verí, že sa nájdu ľudia, ktorí mimoriadne talentovanej Natálke pomôžu vrátiť sa do života.
Šikovné a múdre dievča. Snívala o rodine, o obyčajnom šťastnom živote. Možno práve preto je stále tu a každý deň ticho bojuje. „Kým svieti aspoň maličký lúč nádeje, my sa nevzdáme,“ uzavrel statočný otec.